Kiež by som ťa nikdy nespoznal. Urobila si mi zo života peklo. Oslovila si ma a zaujala. Ja som sa zaľúbil a ty si ma potom odkopla. Nedala si mi šancu spoznať ma. Chcela si lásku a chcela si ju hneď. Ja som ti ju však hneď nemohol dať. Ja som potreboval čas. Potreboval som zistiť že ty si tá pravá. Keď som to zistil ty si už mala iného. To ma skoro zabilo. Časom som sa z toho spamätal, no nespamätal som sa z toho čo som si k tebe vybudoval. Bola to cesta.... je to cesta. Cesta bez konca, teda aspoň dúfam že na konci nebude múr do ktorého vpálim. Preklínam siedmy august, keď som už vedel čo cítim, no nepovedal som ti to. Prepáč. Dúfam, že dokážem na teba prestať myslieť, že sa už nebudem triasť pri pomyslení na teba, že sa znova začnem usmievať a že začnem žiť. Vieš, Zas Ja v to dúfam.
Zabodla si do mňa dýku a ja som s ňou chcel žiť naveky. No v hneve som ju vytiahol a zahodil. Myslel som si že dokážem zabudnúť... no rana krváca......

Komentáre
krasne.
Niekedy sa tak bojíme skutočných, hlbokýh citov, že sa ich radšej vzdáme...
tak toto by som mohla napísať aj ja..
nech ťa uteši,že aj take sa stava.. :))
hmm,
rana sa časom zahojí
zivot kaze ucit sa z vlastnych chyb,
je to smutný príbeh:(